Keď NEvládzeš, pridaj a urob si z toho hru!

KEĎ NEVLÁDZEŠ, PRIDAJ!
…som sa naučila od kamošky Stáni a je to dobrá metóda. Ja k tomu pridávam: A UROB SI Z TOHO HRU.

SOBOTA:

Vybrali sme sa na bylinky hore zjazdovkou. Je to prudký kopec asi 1000m, ale popri zbieraní byliniek sa dá vyšlapať bez zadýchania aj pokiaľ NEmáte kondičku.

Vyšli sme celkom hore a hovorím môjmu milému: „Poďme ešte ďalej, aspoň na Rakytovicu (cca 20 min. jemne do kopca), je tam nádherná lúčka“. A tak sme aj urobili.
Presne tam, na Rakytovici som vám natočila video o finte na medvede.

Ako sa tak vytešujeme na tejto lúčke na Rakytovici, skrsla myšlienka – poďme vyliezť aj na Poludnicu. Je to kopec týčiaci sa nad Liptovským Jánom, na ktorý denne pozerám z kuchyne aj obývačky. Naposledy som tam bola dááávno, pradávno. Hádam 10 rokov je to.

Už som si aj hovorila, že by sme tam mohli vybehnúť, ale je to dosť náročná, aj keď krátka túra. Neustále sa ide prudkým terénom hore, takže človek bez kondičky má problém udýchať… a dole zase prudká strmina dá zabrať kolenám a kĺbom. Tak sa mi veru do toho NEchcelo a stále boli nejaké výhovorky, prečo dnes NIE.

Tak čo? Ideme na tú Poludnicu?… pýtam sa Lacka. A okamžite sme našli výhovorku – máme málo vody, dnes NIE!
…možno zajtra… a pobrali sme sa domov.
(Poznáte to, však?…keď sa nám NEchce prekročiť komfortnú zónu, mozog okamžite vymyslí prečo sa NEdá.)

NEDEĽA:

Zobrali sme si 2-násobok vody do plecniaka, že keby sa nám náhodou chcelo na tú Poludnicu a  opäť šup bylinkovať na rovnakú zjazdovku so zámerom – ak motyka vystrelí, vyjdeme aj na Poludnicu. Alebo aspoň o kúsok ďalej ako včera.

Zjazdovka popri zbieraní byliniek v pohode, Rakytovica v pohode… mozog NEpindal. Pobrali sme sa teda ešte ďalej. V prvom prudkom stupáku sme už išli vypľuť pľúca, zlenivené telo bez kondičky štrajkovalo 🙂

Tak dobre, ešte kúsoček a možno sa otočíme. 10 krokov, 20 krokov, step by step. A opäť kríza.

Poďme naspäť!

Nie nie, ešte dajme tomu šancu! Stáňa hovorí, že keď NEvládzeš, treba pridať a má pravdu.

A potom to začalo – vyplavili sa endorfíny, a v mysli som sa preniesla hore, na výhliadkovú plošinu na Poludnici. Rozhodla som sa, že tam dnes predsa len vyjdem(e).

Poď! Vládzeš! Ešte kúsok! Aspoň po jaskyňu by sme mohli vyjsť!

Chvíľu zabralo takéto hecovanie a po chvíli mozog zase začal vymýšľať rozumné dôvody, prečo sa vrátiť.

Ale ja už som bola pevne rozhodnutá a zakaždým som si tú výhovorku pomenovala. Normálne zvedomila strach, ktorý vyskakoval a pýtal si pozornosť.

Strach má rôzne podoby

A v princípe sú to výhovorky. Napríklad aj takéto:

• Budeme mať svalovicu! – No a čo? NEbolo by to prvýkrát.
• Mám smäd! – Tak sa napi, vody máme dosť.
• Mám hlad! – Tak sa najedz ak chceš, aj jedlo máme so sebou.
• Nevládzem prekladať nohy! – OK, a jeden krok dokážeš? Tak urob jeden a oddýchni si… a potom ďalší a oddýchni…

Zadýchavali sme sa ako dva hrochy po poriadnom behu 🙂

Tak som vymyslela hru: Urobíme 20 krokov, zastaneme a predýchame 20x. Potom ďalších 20 krokov… a tak sme počítali. 20 krokov sme postupne zvýšili na 50 a zrazu sme boli hore, takmer pod vrcholom.

Myseľ sa sústredila na počítanie a zabudla vymýšľať výhovorky. Prekabátili sme ju pomocou hry.

Tesne pod vrcholom začala vymýšľať znova, ale to sme ju už umlátili argumentom: Hádam to NEvzdáme 2mm pred cieľom! Ešte 5 minút a sme tam.

Ten výhľad stál za to

Ten pocit, že všetko sa dá, ak sa človek rozhodne, bol tiež na NEzaplatenie.
A viete čo?
Svalovicu kupodivu NEmám. Akurát intenzívne cítim, ako sa mi zlepšuje kondička a telo sa spevňuje. Skvelý benefit k tomu víkendovému zážitku.

Dohodli sme sa s mojim milým, že si takýto výšlap dáme aspoň raz za mesiac, keď máme tú Poludnicu pod nosom. Už budeme vedieť, ako zatočiť s eguškom, keď začne mudrovať:

Keď NEvládzeš, pridaj a urob si z toho hru!

Na hre máš takú vysokú emóciu, že dokážeš aj NEmožné, keby bolo treba.

Majme sa a hrajme sa.

S láskou

Miriam

Pre tých, ktorí chcú rásť až do neba, žiariť ako baterka 🙂 a žiť radostný život v láske a hojnosti. Brána je otvorená tu >>>>

1.online škola osobného rozvoja s „denným vyučovaním“ v Čechách a na Slovensku – Škola hrou pre dospelákov.