Môj kreatívny spoločník.

Sú to už nejaké 2 týždne…

Ráno vstanem o piatej, zacvičím 5 Tibeťanov, chlipnem 2x5dl vody s citrónom a po 5-tich minútach si uvarím kávu, ako každý deň.

Sedím, vychutnávam kávičku a pozorujem nápady, ktoré sa na mňa v týchto „päťkových“ chvíľach valia. Pero a papier pre istotu poruke – keby ma prepadol taký geniálny nápad, ktorý stojí za to zapísať si. A vtom to prišlo!

Dobre počujem? V úplnom rannom tichu, kedy celý dom spí a ani autá na ulici ešte nepočuť, akoby začali praskať parkety. Čo to je? Parkety nemáme . „To je blbosť!“, mihlo mi hlavou. „To sa mi len zdá!“

O chvíľu znova. Akoby zvuk dreva, ktoré samo od seba praská. Vychádza to niekde z tých miest, ako stojí krb. Pod krbom je dlažba, žiadna drevená podlaha. „Do kelu, čo toto má znamenať, už mám halucinácie, či čo?“

Zdvihnem zadok a mením sa na výskumníka. Vtom zvuk ustal. Ticho..ako v hrobe 🙂

Stojím a číham. ÁAAAA, vyhrala som – zapli ho….teda ten zvuk. Nastavujem uši.

Vychádza spod krbu. Pod krbom sú tri polienka, jedno tak trochu bokom na ostatných dvoch. Chytím tretie polienko a položím ho rovnobežne s ostatnými.

Z polienka sa vysype niečo ako drevená múka. A vtom mi zaplo. Blik. To musí byť….ČERVOTOČ.

Hryzká si cestičky v polienku a pritom vydáva takéto zvuky. Srandovné pocity ma prepadli – údiv, úžas, úľava, že som na to prišla. Ale zároveň obavy, či sa nám to nerozlezie po byte, či nám TO nemôže nejako ublížiť.

Potom smiech – aký som ja bádateľ… a nakoniec taký ten pocit WAU, aký zázrak. Mať za spoločníka červotoča, zdieľať s ním spoločný priestor, načúvať jeho tepu života…to sa nepodarí hocikomu. Ďakujem, za tento dar, nebesá, anjeli, vesmír…alebo kto ste mi to sem prihrali.

Samozrejme, že prvá myšlienka bola – Okamžite zlikvidovať! A viete, čo som urobila? NIČ.

Nechala som ho hryzkať a obšťastňovať ma svojimi zvukmi. Od melódie majú ďaleko, ale sú zaujímavé, povedala by som – príjemné. Ešte si ich trochu vychutnám a keď udrie najbližší mráz, zakúrim v krbe a pošlem ho do neba. Polienko aj s červotočom.

Dva týždne prešli, mráz zatiaľ neudrel.

To je divné. Furt plusové teploty… vražda sa odkladá na neurčito. A tak si tu každý deň vychutnávame spoločné ranné chvíle. Ja a môj kreatívny spoločník črvotoč.

Pripadám vám strelená? … NO A ČO!

Majte sa a hrajte sa…aj vy. Život je hra a vek je len číslo.

S láskou

Miriam

P.S. Nie, žiadne škody fešák NEnarobil. Urobil mi pár dní spoločnosť a potom som ho  s láskou poslala do neba, keď udreli mrazy.

Pre tých, ktorí chcú rásť až do neba, žiariť ako baterka ? a žiť radostný život v láske a hojnosti. Brána je otvorená tu >>>>

1.online škola osobného rozvoja s „denným vyučovaním“ v Čechách a na Slovensku – Škola hrou pre dospelákov.